Prečo sa nevládzeme úprimne tešiť !?

Autor: Mária Hulecová | 21.10.2015 o 0:06 | Karma článku: 5,30 | Prečítané:  816x

Ak sa nám niekto na verejnosti prihovára usudzujeme, že ide o anketára, obchodného reprezentanta, politického aktivistu, jehovistu , žobráka, úchyla alebo sa ,nedajbože, chce len rozprávať !!!

Staršia pani sa v čakárni snaží prelomiť ticho: „Majú tu veľa krásnych kvetov od výmyslu sveta. Niektoré som ešte ani nevidela.“ Tichú reakciu  alias pokerface  prelomí až malé dieťa slovami „ketočky, kety“.  Pani sa usmeje a s dôrazom na písmeno „v“ zopakuje: „Kvietočky, kvety.  Vidíš? Aha! Aj tu je kvietok“. Dieťa našlo ďalší „ketok“. Radosť z rozhovoru narastá na oboch stranách približne 10 minút, kým sa vo dverách neobjaví pracovníčka úradu. Matka nemo zdvihne dieťa, vezme ho na ruky, otočí sa a bez akejkoľvek reakcie vojde do pootvorených dverí. Ostatní čakatelia na chodbe sa úderom zatvárajúcih sa dvier tupo pozrú na staršiu pani. Tá odloží kvitnúci kvetináč  medzi ostatné a keďže je jej miesto na lavičke už obsadené, postaví sa čakať ku stene. Nie je zvláštne, že vieme svojim mlčaním priviesť do „trápnosti“ situáciu, ktorá je tak prirodzená, ľudská a milá?  Prečo sme radi len sami v sebe? Nevládzeme sa prihovoriť? Alebo je to pod našu úroveň? Či sme presvedčení, že ak nič nepotrebujeme, rozprávať sa je zbytočné?  

Skúsim položiť ešte jednu otázku. Možno sa vám bude zdať, že nesúvisí, no s danou problematikou je priam bytostne spätá.  Hráte sa ? Myslím tie hry, ktoré sme sa hrali ako deti, pri ktorých sme boli uvoľnení, sami sebou a prinášali nám úprimnú detskú radosť, uspokojenie a hrové napätie.  A ruku na srdce, ako často sa hráme na to, čo nie sme? V práci, v bare, pred deťmi alebo pred klientom? Je veľa situácií, ktoré si vyžadujú našu sebakontrolu, reprezentáciu, ovládanie sa, stopercentnosť. Sú takmer v každej oblasti nášho života.

Ako malá som žila u starej mamy. Tá v domci nikdy nedržala žiadne hračky. A tak sa vomne prejavila detská bezprostrednosť a predstavivosť. Našla som si bábiku. Nevyzerala ako bábika a vlastne by ju tak nik okrem mňa ani neoznačil. Bola to totiž drevená trieska. Bola presne taká dlhá, aby sa mi vošla do vankúša a presne taká široká, aby vo vankúši vyzerala tak, že mám ozajstnú bábiku. Ceruzkou som si dokreslila oči, ústa a nič viac nepotrebovala. Mala meno a skutočný  čipkovaný vankúš, do ktorého som si ju mohla ovinúť. Stará mama v ten večer  potrebovala podložiť. Slzy sa mi rinuli do očí a dušu spolu s hrdlom zvieral bolestivý kŕč. V ten večer nespálila kus dreva, ale moju bábiku, ktorú som mala rada, a pre mňa bola v mojich predstavách živou. Týmto príbehom chcem iba zdôrazniť, že hra alebo, lepšie povedané, hra na niečo  je činnosťou, do ktorej sa dieťa vkladá celé, je úprimné ako v cite, tak aj v myslení. Prostredníctvom nej rastie jeho osobnosť, učí sa.  Je samé sebou a inklinuje k tomu, čo má naozaj  rado, čo ho naozaj baví. K tomu sa neskôr dospelí vracajú vo vetách ako: „Keby som mal viac času" alebo  "keby som mal tento rozum vtedy, šiel by som za tým, čo ma napĺňa“. Deti sú v dnešných školách nútené vynikať vo všetkom. Nadaný chlapec na vyjadrovanie, výslovnosť so skvelými rečníckymi schopnosťami je upozorňovaný na trojky z matematiky a fyziky. A tak namiesto toho, aby sa zdokonaľoval v tom, v čom vyniká a čo ho môže v budúcnosti uživiť, trápi sa s predmetmi, v ktorých je síce priemerný, ale očakáva sa od neho lepší prospech. Istej deviatačke som pred časom položila otázku. „Kam by si chcela ísť na strednú?“ Nevedela. Tak som sa teda v domnení, že nájdeme cestu k odpovedi opýtala druhú otázku. „Ktoré predmety ti teda idú najlepšie?“ Odpoveď znela, že všetky. Zo všetkých mala totiž jednotky. „Tak mi povedz, ako tráviš voľné chvíle!“ Pokračovala som. Po dlhšej úvahe zaznelo: „Neviem“.Porovnajme si teraz hru dieťaťa s hrou herca. Neraz sa o hercoch hovorí ako o tých, ktorí sú náchylný k ochoreniu rozdvojenej osobnosti alebo sa vraj môžu tak do svojej postavy vžiť, že majú problém sa z nej dostať. Herec, ktorý má osvojenú hereckú techniku, vedome hrá niekoho iného. Pozná rozdiel medzi tým, kto v skutočnosti je, a kto je jeho postava. Vyštudovala som hereckú tvorbu a pôsobila vo viacerých divadlách a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ide o veľmi náročnú psychologickú prácu, ktorá vie veľmi rýchlo vyčerpať človeka. Stačí polhodinka, hodinka sústredeného hrania, prežívania, a herec nevyhnutne potrebuje oddych. Ak by ho počas svojej profesie nemal dostatok, môže byť skutočne náchylný na psychické problémy. Mnoho ľudí sa ma pýta, že či mimo divadla tiež hrám. Odpovedám  jasne. „Vy by ste si brali svoju prácu na stretnutie s priateľmi?“ Vďaka divadlu si lepšie uvedomujem kto naozaj som, kedy sa snažím hrať, pôsobiť, predať či zaujať, a kedy sa cítim naozaj sebou.

A tu je odpoveď na úvodnú otázku. Ak niečo pred niekým hráme, a úprimne, dnešným svetom sme to priam nútení robiť stále, po čase nemusíme zbadať rozdiel medzi tým kto som ja a kto je tá, ktorá plní očakávania iných. Dostávame sa do stavu, keď už nevieme žiť uvoľnene, nemáme silu, nevládzeme mať záujem.  Prečo by sme sa teda mali usmievať, prihovárať, keď nie sme sami sebou a v hlave máme iné „dôležitejšie“ problémy s plnením očakávaní. Prečo by sme sa mali rozprávať, míňať energiu, keď to nie je nutné? Odpoveď poznajú tí, ktorí vedia čo so sebou prináša otvorená a úprimná odpoveď:  „Ketočky, kety“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?